Cirkev už celé mesiace stojí v centre debaty o zneužívaní maloletých. Prečo sa sústreďuje diskusia takmer výlučne na Cirkev a jej personál?
- Raphael Bonelli: Pretože sa zdá, že dobro bolo demaskované ako zlo. Zlyhali tí, ktorí mali prinášať Boha. Corruptio optimi pessima (Skaza najlepšieho je najhoršia). Toto šokuje a paralyzuje – a privádza k zúrivosti. Nepomôže, ak nám náš rozum hovorí, že páchatelia pedofílie tvoria len mizivo malý podiel kléru, a že u kňazov je minimálna pravdepodobnosť, že sa stanú pedofilmi: pocit ostáva. Človek už akosi vie, že máme sklon k ohavným skutkom; ale že aj kňazi nosia v sebe túto ľudskú priepasť, to je očividne ťažké zniesť. Že sa niekto zriekne krásnej ľudskej lásky a potom upadne do takejto perverzity, je ľudským zlyhaním, pri ktorom človek ostane stáť bez slov, čo šokuje. Ak odhalíme nejakého pedofila, ide o jednotlivca. Ale ak je to katolícky kňaz, je v tom istým spôsobom namočená aj cirkev. Pre mnohých ľudí je to navyše emocionálne silne podfarbená vec, pretože cirkev pre nich znamená „potláčanie sexuality“. Preto to prežívajú ako čosi extrémne pokrytecké, ak nositelia úradu v cirkvi sa niečo takého dopustia. Cirkev tu psychodynamicky hrá úlohu prísneho otca, ktorý autoritatívne zakazuje sexualitu. Potom sa mieša rozčarovanie nad zlyhaním otca s dlhodobe nazhromaždenou zlosťou, ktorú spôsobilo jeho napomínanie.

Cirkev teda reprezentuje zlé svedomie ľudí?
- Áno, to je možné. Cirkev predstavuje istú pravdu, ktorá v podstate je zapísaná v každom svedomí: že sexualitu neslobodno prežívať bez obmedzení. Že sa človek musí obmedzovať, mať ohľad na druhých. Vlastná sexualita sa vždy prežíva ako zraniteľná intimita, v ktorej človek nerád je napomenutý.

Možno z tejto situácie vyťažiť aj niečo dobré?
- Áno, možno: Po prvé, vnútrocirkevne sa naštartuje proces očisty. Obete spozorujú, že cirkev neschvaľuje skutky páchateľov a preto sa s ňou ľahšie zmieri. Tiež skoncujeme s tézou, že sexualita je vždy dobrá alebo aspoň neškodná. Stáva sa jasnejším, že vyžaduje osobné úsilie, aby sme žili zdržanlivo.

Potom je tu názor, že „tabuizovanie sexuality“ - čo časť verejnosti vytýka Cirkvi – vedie k prevrátenej kanalizácii sexu. Je na tom niečo pravdy?
- Dnes vieme, že sexualitu treba obmedzovať, ak ju chceme žiť zdravo a šťastne. Sexuálne násilie a pedofília ukazujú, že sexualitu nie je možné žiť bez obmedzení, pretože môže aj škodiť. Napriek tomu prekvapujúco mnohí snívajú o takomto stave a veria, že to je ten zdravý svet. Toto vychádza najmä z ideológie hnutia 68. Že obmedzovanie sexuality vedie k perverzite, to je veľmi primitívny, mechanistický obraz človeka, ktorý sa opiera o Sigmunda Freuda a ešte stále straší v mnohých hlavách, hoci je dávno prekonaný.Od sexuálnej revolúcie najmä muži sú toho názoru, že sa musia sexuálne realizovať, v opačnom prípade ochorejú. Sexualita sa tu prežíva ako čosi nutkavo nevyhnutné (dranghaft notwendig), nie ako čosi, čo rozum môže kultivovať a usmerňovať.

Bolo by rozhorčenie menšie, keby neexistoval pre katolíckych kňazov povinný celibát?
- Je možné, že by emócie natoľko nevzbĺkli, pretože celibát je tŕňom v oku dnešných ľudí. Celibát totiž dokazuje, že muž je schopný sa vzdať svojich sexuálnych potrieb kvôli veľkej láske. Toto znamenie vyrušuje spoločnosť zábavy, preto sa proti tejto bašte útočí. Keby kňaz bol ženatý, nebol by vyzdvihnutý, ale bol by „jeden z nás“. Je zaujímavé, že vo východných cirkvách, kde existujú ženatí kňazi, viac si vážia celibátnikov. Aj v budhistických kultúrach chápu, že celkom duchovný život je spojený s celibátom.

Môže celibát urobiť chorým?
- Áno. Celibát môže človeka urobiť chorým, ak ho žije falošne. Celibát nie je sám o sebe formou existencie, ale z psychodynamického a ľudského hľadiska je to deficit, zranenie. Tento deficit však umožňuje nesmiernu transcendentnú otvorenosť – preto existuje celibátna forma života vo všetkých kultúrach. Celibát nie je možné vysvetliť bez viery a bez láskyplného vzťahu k Bohu. Ak človek žijúci v celibáte nerozvíja intenzívny vzťah so svojou láskou, to jest s Bohom, tak zakrnie ako človek a nevydrží. Je tiež dôležité, aby aj celibátnik vedel, čo je žena a ako sa s k nej treba správať. Priveľa dôvernosti a sebaotvorenia môže viesť k situácii, ktorá sa ľahko môže preklopiť. V mojej praxi opätovne stretávam kňazov, ktorí vkĺzli do ľúbostného vzťahu, ktorý vlastne vôbec nechceli. Spravidla dotyčný nie je k sebe celkom úprimný. Často svoje túžby pastoračne reinterpretuje, než sa rastúca intenzita vzťahu prejde v telesnosť. Na začiatku stojí emocionálny deficit samoty, ktorú v zdravom vzťahu k Bohu napĺňa modlitba. Ak sa modlitba pôsobením stresu a aktivizmu zanedbáva alebo sa stane bezobsažnou, potom sa kňaz stane zraniteľným pre takéto ľudsky prirodzené túžby.

Čo sa z psychiatrického hľadiska stane pri celibáte so sexualitou: vytesňuje sa alebo sa potláča?
- Podľa freudovského modelu by človek povedal: Sexualita sa sublimuje. Ale toto nám veľa nehovorí. Lepšie to pochopíme, ak rozlišujeme medzi pohlavnosťou (Geschlechtlichkeit) a sexualitou. Pohlavnosť znamená byť celým mužom a celou ženou, do čoho musíme čoraz viac vrastať. Celibát neznamená zrieknutie sa pohlavnosti, ale žitej sexuality – kvôli jednej lásky. Tá istá situácia však existuje aj v šťastnej láske. Manfred Lütz povedal: „Kto sa nevie zrieknuť sexuality, nie je schopný manželstva.“ Myslím, že má pravdu, lebo v manželstve nesmie chýbať schopnosť zriekať sa. Kto chce sexuálne konzumovať zakaždým, keď na to dostane chuť, nie je schopný skutočného vzťahu.

Môže byť celibátna forma života pre niektorých ľudí „ľahkým jarmom“, pre druhých však ťažkou alebo neznesiteľnou?
- Samozrejme pud je rôznorodý; to však úzko súvisí aj s predchádzajúcimi skúsenosťami, so stimulovanými fantáziami a spomienkami. Schopnosť kultivovať a poľudšťovať svoju sexualitu nazývame čnosťou miernosti (temperantia), ktorú znovuobjavili aj ateistickí psychológovia ako Martin Seligman. Jej cieľom je „emocionálny pokoj“, ako hovorí Tomáš Akvinský, vyrovnanosť, spočívanie v sebe. Temperantia znamená urobiť v sebe poriadok, teda posúdiť svoje predstavy a túžby a ich kultivovať alebo obmedzovať. To platí nielen pre sexualitu. Viktor Frankl povedal o hypochondrickom sebapozorovaní: „Len choré oko vidí seba.“ Na základe toho môžeme povedať: Len chorý kňaz pozerá na seba, zdravý kňaz myslí na tých, ktorí sú mu zverení a oči má obrátené k Bohu.

Mnohí sa domnievajú, že ten, kto sa rozhodne pre celibát, musí vedieť – aj v sexuálnej oblasti -, čoho sa vzdáva.
- Iste, musí o tom vedieť, ale nie zažiť. Ani psychiater nemusí vyskúšať heroín, aby sa stal dobrým terapeutom pre drogovo závislých. Sexuálna skúsenosť nie je všetko. Budúci kňaz musí robiť predovšetkým duchovné skúsenosti.

Hovorili sme o tom, či celibát môže urobiť chorým. Naopak, môže táto forma života priťahovať ľudí psychicky chorých, ktorí vo svojej sexualite sú neistí alebo narušení?
- Nemožno vylúčiť, že sa tu vyskytnú aj patológie. Ľudia, ktorí nie sú schopní nadviazať kontakt s druhým pohlavím, nájdu tu formu života, v ktorej ostanú nenápadní. To sa stáva najmä vtedy problematickým, keď chcú žiť inú, chorobnú formu sexuality a tým poškodzujú druhých. Treba dávať veľký pozor na to, kto vstupuje do kňazského seminára, lebo sa len psychicky zdravý a stabilný muž hodí pre kňazské povolanie.

Môže sa stať, že muži s pedofilnými sklonmi „utečú do talára“, aby boli nedotknuteľní alebo aby sa chránili pred svojimi vlastnými sklonmi?
- Mnohí ľudia s pedofilnými sklonmi utekajú do manželstva, iní do kňazského povolania. Človek musí nejak utvárať svoj život, ak vníma v sebe takéto sklony. Môžu sa domnievať, že si už nejak so sebou poradia, , alebo že ich vysviacka uzdraví. Sigmund Freud sa domnieval, že sexualita má polymorfne perverznú povahu, a v tom je čosi pravdy. V normálnom sexuálnom vzťahu žena je istým korektívom. Ale ak niekto prežíva sexualitu sám, či už formou sebaukájania alebo pornografie, tam nie sú nijaké hranice. Obmedzovanie sexuality robí pri zvrátených sexuálnych sklonoch dobre. Tým myslím ovládanie myšlienok, nenechať blúdiť fantáziu, kontrolovať vizuálny vstup. Tým zmiznú predovšetkým nezdravé sexuálne fantázie a ostáva zdravý sexuálny sklon, lebo sexuálne zvrátenosti sú vždy spojené s hypersexualitou.

Vyhlásenie pedofílie za neškodnú však prišlo z úplne iného smeru.
- Psychológia 70. rokov predstavovala pedofíliu ako keby nebola taká zlá alebo v prípade konsenzu dokonca v poriadku. V 70. a 80. rokoch boli hnutia sexuálneho oslobodenia, do ktorých pedofili boli pôvodne integrovaní. Známi nemeckí politik od „zelených“ r. 1988 požadoval, aby pedofilia so súhlasom maloletého bola beztrestná. V oblasti zeleného – alternatívneho hnutia bolo vtedy v móde, „alternatívne formy“ sexuality odkriminalizovať a odpatologizovať.

Treba považovať kňazov, ktorí po dlhé roky boli páchateľmi zneužívania maloletých, za rozpoltené osobnosti? Existujú predsa prípady dvojitého života.
- Prípad Marcial Marciel Degollado je pre mňa záhadou, ale je porovnateľný s vedúcim sekty, ktorý druhým predstiera svätý život, od ktorého seba dišpenzuje, avšak žije s ospravedlnením, že túto rolu musí hrať aj naďalej a táto hra roly prináša druhým niečo dobré. Na takýto spôsob dvojitého života si možno zvyknúť, takže emocionálne nežije vo vedomí dvojitého života, ale vytvoril vnútorné zdôvodnenie, ktoré ospravedlňuje takéto správanie. Hochštaplerstvo je extrémnou formou javu, ktorý všetci poznáme: každý nejakým spôsobom žije so zlým svedomím, ktorý si nechce uvedomiť. Nastáva bagatelizovanie vlastnej zloby. My ľudia máme sklon menej dbať na vlastné chyby ako na cudzie. Ale keď sa človek vzdiali od pravdy, to má konkrétne dôsledky pre medziľudské vzťahy. Preto sebaklam nikdy nie je dobrý. Priznať si pravdu o sebe, to sa volá pokora. Tá nám robí dobre. Ak ľudia majú vo svojom živote veľký neporiadok, to je zvyčajne aj veľký sebaklam.

Na čo treba dbať pri formácii kňazov? Je možné rozpoznať parafilné (zvrátené) sklony a vylúčiť dotyčných kandidátov?
- Za normálnych podmienok rektor seminára pri dlhoročnom spolužití s kandidátmi si utvorí názor o tom, kto sa hodí a kto nie. Zvrátené sklony často súvisia s poruchami osobnosti, a tie človek čoskoro spozná. Človek vidí, ako sa niekto správa voči druhým, či vie poslúžiť a podriadiť sa. To sú čnosti, ktoré nie sú v móde, ale ukážu, či niekto je psychicky zdravý, pretože vie ustúpiť do pozadia a podujať sa na službu. Ak sa niekto stále tlačí na prvé miesto a chce vyniknúť, tým ukáže, že mu ide skôr o seba ako o druhých. To je nebezpečné.

Je v každom seminári možné vychovávať k čistote a schopnosti žiť v celibáte?
- Áno, to je bezpodmienečne potrebné! Kňazský seminár je na to, aby si osvojili kňazskú čistotu. Prijatie svojej pohlavnosti v zmysle mužnosti robí kňaza, ktorý vie stretávať druhých ako otec. K tomu patrí, že mladí ľudia sa musia naučiť, kultivovať svoju sexualitu kvôli láske, čo za normálnych okolností funguje.

Čo môže poradiť psychiater a psychoterapeut vedúcim kňazských seminárov ohľadne zachádzanie so sexualitou?
- Do kňazských seminárov (v Nemecku, pozn. prekl.) vnikla nesprávna a nešťastná téza, že každý človek musí sexualitu nejakým spôsobom žiť, v opačnom prípade sa stane neurotikom. To je jednoznačne falošné, avšak v minulosti zneistila niektorých seminaristov, a spôsobila, že „objavili“ autoerotiku alebo ju neukončili. Bolo to prehnané, ak kedysi masturbáciu predstavili ako najväčší hriech, ale v ďalších desaťročiach ju pričasto bagtelizovali a považovali za neškodné. Tu sa spochybňuje možnosť čistého života. To je nevhodný základ pre celibát, ktorý by bol prežívaný ako naplnenie. Bohoslovci sa musia učiť rozpoznať, čo im škodí, čo osoží a kde sú hranice. Tu je potrebná aj čnosť múdrosti.

Nie sú dnes všetci, aj kňazi, zaplavení sexom: televíziou, internetom, reklamou? Nie je z tohto dôvodu oveľa ťažšie, žiť v čistote?
- Je to iné, nie je však ťažšie. Nikdy nebolo jednoduché žiť čistým životom. Dnes sa človeku dostane oveľa viac uznania, ak žije a vyžaduje čistý život, ako pred 30 rokmi, lebo negatívna dimenzia sexuality bez zábran sa ukazuje veľmi jasne. Omylu, že sexualita je liek na všetko, dnes už nenaletíme.

Čo môže psychiater poradiť kňazovi, ktorý v tejto oblasti musí zápasiť?
- Musí odvrátiť oči od seba a obrátiť sa k druhým, k svojmu vzťahu k Bohu a k svojej kňazskej službe. Problémy okolo čistoty sú často problémy ľudí, ktorí priveľa času strávia sami so sebou. Ak niekto celé hodiny surfuje na internete, nie je žiadny div, ak ho napadnú hlúpe myšlienky. Samota a bezcieľnosť sú následkami chýbajúceho vzťahu k Bohu . Liečim ľudí so sexuálnou závislosťou na internete. Takmer všetci majú problém vzťahu. Ak človek už nemiluje partnera a už sa mu neoddáva, potom sa jeho JA rozťahuje. A Ja je polymorfne perverzné. Ak však problémy nadobúdajú chorobné rozmery, treba vyhľadať odbornú pomoc.

Zdá sa, že dnes už nie je jasné, čo je parafilné, kedysi sa hovorilo perverzné. Preniká toto zneistenie aj do cirkevnej oblasti?
- Áno, pretože sa už dlho zamieňa „nemorálne“ a „choré“. V devätnástom storočí sa všetky parafílie vyhlásili za choroby, aby ich vyňali z morálneho hodnotenia, aby sa nejavili ako niečo, čo je v rozpore s mravnosťou. Dnes mnohí bojujú za to, aby sa opäť škrtli z katalógu chorôb, pretože to vnímajú ako diskrimináciu. To je krásne, ale je to iba medicínske, nie morálne hodnotenie. Chorý – zdravý a morálny – nemorálny sú odlišné dimenzie. Nie všetko, čo je zdravé, je morálne v poriadku. Existujú psychicky zdraví vrahovia. Sexualita, podporovaná internetom, sa dnes ponúka pestro a mnohorako ako nikdy. Je to nebezpečné hlavne pre mladých, ktorí sú zraniteľní a ovplyvniteľní. Cirkev mala vždy za úlohu, ukázať cestu k zdravej sexualite, menovite intenzívny osobný vzťah vnútri stabilného partnerstva. Ak sa človek zameriava predovšetkým na vlastnú sexuálnu rozkoš, to robí nešťastným. Ako psychiatra ma oslovuje katolícke učenie, ktoré to zo svojho pohľadu zhrnuje do jedného bodu: Sexuálna rozkoš vtedy je nezriadená, ak sa vyhľadáva kvôli sebe a je oddelená od láskyplného spojenia.
S viedenským psychiatrom Raphaelom Bonelli sa zhováral S. Baier
Zdroj: kath.net 10. mája 2010 - http://www.kath.net/detail.php?id=26667