- Pán profesor, z aspektu súdneho psychiatra prečo sa stane niekto pedofilom?
- Ani dnes to nevieme povedať s určitosťou, existujú veľmi rôzne teórie. Často hrajú úlohu také kľúčové zážitky z detstva, ako napr. sexuálne zážitky súvisiace s prvou láskou alebo s inými sexuálnymi zážitkami súvisiacimi s deťmi, v dôsledku ktorých sexuálny vývoj ostane stáť na úrovni hier na ocka a mamu z detského veku. Človek sa v každom prípade počas vývoja stane pedosexuálnym, nie v dôsledku toho, že sa dlhšiu dobu zrieka sexu. Mimochodom, skôr sa stane niektorá žena tehotná od bozku, ako muž pedofilom v dôsledku celibátu.
- V súvislosti so skúsenosťami s páchateľmi čo môžete povedať, ako je možné, že pedofilné nutkanie smerujúce k uspokojeniu pudu je také silné, že prehluší spolucítenie a prirodzený inštinkt, ktorý prikazuje, aby sme chránili deti?
- Mnoho páchateľov popiera, že to deťom škodí. Toto môžeme nazvať kognitívnou deformáciou: nahovára si, že „vlastne to chce aj dieťa“. Pedofilné siete hlásajú, že len oni neuplatňujú voči deťom násilie a moc. „U nás nie je podstatná rodičovská alebo učiteľská moc, ale láska a sloboda“, - vyhlasujú. Hlásateľom tohto pohľadu bol aj Daniel Cohn – Bendit, potom to bola fotka zobrazujúca malých chlapcov s erekciou, čo používali ako dôkaz, že aj osemroční majú sexualitu...

...

- Nikdy nebola téma pedofílie v Nemecku taká aktuálna, ako v uplynulých týždňoch. Či súčasná doba, prípadne sedemdesiate roky, znamená sexuálne obťažovanie detí pre niektoré inštitúcie osobitný problém, alebo jednoducho teraz vychádzajú najavo tieto hrôzy, ktoré existovali vždy a všade?
- Nejde len o to. Vždy bolo jasné, že čosi také existuje, preto ma udivuje súčasné rozhorčenie. Treba si len pozrieť kriminálne štatistiky starších rokov. Vždy sa stávalo, že odsúdili aj niektorých kňazov. Teraz sa však dostali na titulné strany novín dvaja kňazi detského zboru dómu v Regensburgu, ktorí už nežijú a ktorých právoplatne odsúdili. Roky po ich smrti. Prečo? lebo sa aj Georg Ratzinger venoval „dómskym vrabcom“ a dúfali, že sa takto konečne dostanú k pápežovi. Čo nakoniec aj dosiahli, ale iným spôsobom. Ale takéto prípady sa vyskytovali v každej dobe a na každom pedagogickom úseku, v školách, v skautingu, v športových kluboch alebo dokonca na fare. Aj na dedinách sa často našiel chlapík, ktorí nevedel dávať pozor na svoje ruky. V takýchto prípadoch hovorili deťom: obíďte toho chlapa, lebo je prasa a obťažuje deti. Vtedy tieto veci riešili iným spôsobom: nehovorili veľa, ale snažili sa posunúť dotyčného na také miesto, kde nemohol spôsobiť škodu.

- Práve preto sa dostala katolícka Cirkev do ohňa krížovej paľby kritiky. Podľa prieskumu časopisu Spiegel od roku 1995 poznáme dohromady asi 94 podozrivých prípadov, ktoré majú na svedomí kňazi, alebo laici v cirkevných službách...
- Ak Spiegel za posledných 15 rokoch našiel 94 osôb, podozrivých z takejto činnosti, tak pre každého, kto je trochu zbehlý v kriminalistike, je to šokujúco malé číslo. To by znamenalo, že aktuálne riziko sexuálneho obťažovania v inštitúciách katolíckej Cirkvi je menšia, ako sa to predpokladá. Ročne priemerne 15,000 prípadov sexuálneho obťažovania detí hlásia na polícii. Cirkev má cca 600,000 zamestnancov, to značí približne 1,8% obyvateľstva. Ak sa medzi nimi od roku 1995 vyskytlo 94 takýchto prípadov, tak to znamená dramatické zlepšenie oproti starým prípadom. Nezávisle na tom viac ako polovica prípadov sexuálneho obťažovania sa vyskytuje v rodinách. To platí ešte viac o násilí. V diskusii okolo katolíckej cirkvi často splýva sexuálne obťažovanie a v predchádzajúcich rokoch rozšírená výchova spojená s bitkou, takže človek má pocit, že ide o úmysel zväčšiť štatistické údaje.
- Aby Cirkvi robili napriek?
- Som silne naklonený k téze, ktorú už zastával Manfred Lütz vo Frankfurter Allgemeine Zeitung: Že si ľudia vytvárajú obraz Cirkvi na spôsob drevorezu, hoci ani nevideli kostol znútra – obraz, ktorý sa ideálne hodí ako terč a fackovací panák, aby demonštrovali svoje „pokrokové“ názory. Zdá sa, mnohým sa zdá jasné: Lebo všetci behajú v „sukni“ a neženia sa, preto je v tomto spolku totálny sexuálny chaos. A najmä Spiegel už odjakživa tušil, že to k ničomu dobrému nevedie.

- Aj vy ste boli členom nezávislého poradného grémia, ktoré roku 2003 pomáhalo cirkvi vypracovať nové smernice pre riešenie pedofilie. Aké poučenie si môžeme vziať z toho, čo sme zistili v posledných týždňoch?
- Podľa mojich skúseností aj nové smernice spôsobujú ťažkosti pre mnohé diecézy, lebo na tomto poli nemajú skúsenosti. Obete sa spravidla hlásia v cirkvi, nie na polícii. Spravidla nechcú udať páchateľa. Teda diecéza musí rozhodnúť, aké pravidlá treba uplatniť,kto má čo dokumentovať, s kým treba hovoriť ako prvým. Pre nich je to priťažká úloha. Preto by sa dotknutí mali hlásiť v prvom rade na kriminálnej polícii. Aj preto, lebo tým by sa znížil počet tých, ktorí sa len robia dôležitým. To je totiž žiaľ častý jav. Tissy Bruns požadovala, aby vymenovali referenta pre veci obťažovania. Áno prosím, ale ak nemám odvahu ísť na najbližšiu policajnú stanicu, nepošlem ani e-mail referentovi, ktorý pôsobí v Berlíne. A udanie sa má uskutočniť oveľa skôr, nie tridsať rokov po udalosti. Len takto vieme ochrániť ďalších.
- Mimochodom, ste katolík?
- Nie, z domu som militantný evanjelik, ale nie som veriaci. Ak sa zúčastním na katolíckej omši, a to sa stáva zriedka, ešte stále sa mi to javí ako akýsi hókus-pokus. Na druhej strane hlboko zapôsobil na mňa môj pobyt ako experta vo Vatikáne a v Konferencii biskupov Nemecka. Mal som kontakty aj s inými vedcami a skupinami výskumníkov a mám veľa možností porovnávania, predsa môžem prehlásiť, že vatikánski biskupi, ktorí sa zaoberali s touto problematikou, boli najrozumnejšia a najpozornejšia skupina, s ktorou som kedy hovoril o sexuálnom obťažovaní.
Zdroj: Magyar Kurír, 16. apríla 2010 – http://www.magyarkurir.hu/?m_op=view&id=32072